Trocha nostalgie.

Väčšina  režimov mala svoje symboly  aj v podobe majestátnych sôch. Žijem v neveľkom meste, na podunajskej nížine. Čítal som o  teórii, ktorá hovori o tom ,že najkrajšie obdobie života prežívame v detstve , nezávisle od ostatných činiteľov. Táto teória sa v mojom prípade potvrdila. Na námestí v tých časoch stála majestátna socha Víťazstvo od akademického sochára Juraja Meliša rodáka z nášho mesta. Stála na vysokom podstavci, zobrazovala radosť občanov z víťazstva, žiadne iné symboly minulého režimu. Pri tejto soche sme ako deti skladali pioniersky  sľub , bola na väčšine dobových pohľadníc . V mysli mojich rovesníkov tkvie ako pýcha námestia. Za neospravedlniteľný čin vtedajšieho vedenia mesta, považujem rozhodnutie o odstránení tohto symbolu nášho mesta. Pred trinástimi rokmi bolo toto dielo doslova strhnuté z podstavca a rozrezané na kusy.  Považujem to za akt barbarstva modernej doby. Ak budem pokračovať v mojom nostalgickom spomínaní na už neexistujúce umelecké diela v mojom meste, nemôžem vynechať železnú plastiku  Žena – Prameň.  Zobrazovala figurálnu plastiku ženy, sediacej na  fontáne, ktorá stala pre vtedajšou budovou Domu Služieb. Jej autorom je akademický sochár Otakar Čičátka. Ako deti sme mali k fontáne rešpekt. Rodičia i stari rodičia pri vyvádzaní  detských nezbedností  nás plašili, že si pre nás príde železná pani z fontány.Toto umelecké dielo napokon nahradila nevkusná výstavba malých obchodíkov, kde sa obchodníci striedajú a majiteľ ryžuje na nájomnom. Takýto je obraz modernej doby, kde umenie stoji v úzadí za ekonomickými a osobnostnými záujmami, bohužiaľ.